Ukrajina zem zaľubená (7/2013)

Prvosplav Nitrice/Belanky (4/2013)

Dvaja basisti na výlete (4/2013)

Články, ktoré sú na nete, poznáte skoro všetci, čo teraz čítate tento. Začínajú sa: volal som Jožovi, Erikovi, Mirovi, tomu a tomu, ale nejdú nikam. Potom opis ich povinností a nemožnosti utiecť z domu. Lenže ono to nie je celkom tak zakaždým. Už ste sa niekedy modlili, aby vám nikto nevolal? Ja tentokrát áno. Naplánoval som si prechod Nízkych Tatier sólo na lyžiach. Konečne, po dovŕšení výpovede v robote, po opustení inej republiky, som konečne doma. Obehnem všetky krčmy, aj keď sa priznávam, trvalo to tri dni a konce si veľmi nepamätám, šípim, že moje Tatry sa blížia. Toho razu, ozaj na parádu, nikto nechce ísť. Možno to je tým, že predpoveď počasia je viac ako na figu a ani na stránkach HZS nepíšu nič iné, ako zvýšené lavínové nebezpečenstvo a neodporúčajú pohyb vo vysokohorskom teréne. Hovorím si, že to je pri mojich výletoch úplne normálne, tak nie je dôvod na paniku. Natešený zapíjam radosť Fišerovou rezanou dvanástkou, keď tu zrazu svitlo pred očami. Selak mi prízvukoval, že až niekam pôjdem, mám ho určite aspoň pol dňa dopredu upozorniť. Hneď mi sklesol úsmev. Dozvedieť sa zrazu, že nepôjdem sám, je strašné zistenie. V alkoholickom opojení volám Selakovi a tajne dúfam, že má ešte robotu na streche. Miro pozerá a hovorí že nie je August, ale Január a na strechách sa už nepracuje pekne dlho. Aj tak bolo, ešte som ani nepovedal kde a ako a že ide, že čaká len na to, kedy niekto zavolá. Odchod sme posunuli o jeden deň, lebo predsa mal robotu, ktorú musel dokonať, ale nevadí. No paráda, myslím si, ale dané veci sú dané a tak aj nakoniec velice, ba až prevelice rád balím batoh. No najprv skúšam 35+, nedá sa, potom 55 litrový a povešiam polovicu vecí von na batoh. Nič moc... Áááá moja pekná sladká 80 litrová Patagónia, no nazdar, hovorím jej a začnem nohou v batohu ubíjať spacák a ostané veci na spanie, aj keby som mal zips roztrhať. Ždarák, spacák, karimatka, varič a podobné veci a zrazu je batôžtek plný. Ozaj vyzerá ako batôžtek ale pre slona, a nie pre úbohého chlapíka ako som ja. Už cítim prvé bolesti a to som ešte doma. Mačky a cepín pripínam na batoh a teším sa, ako zase potrhám babám legíny v autobuse. Miroslav príde ráno skôr ako presne, vyzdvihneme Selaka a prášime na autobus do Nitry.
Miro krúti volantom až strach a mne je pekne zle. Asi mám cestovnú horúčku... Brezno. Ťahaj von Selak! Šak sme tu. Popozerám sa po Hrone, ktorý cez leto splavujem s partiou a prášim do trafiky kúpiť aspoň 5 balíkov cigariet. Katastrofálna polievka v staničnom bistre mi vôbec nepomohla, ale pivko zachránilo situáciu.
Autobus na Srdiečko ide ale hodinu a konečne sme von z tohto zdĺhavého opisu nepodstatných vecí. Počasie je presne naopak, ako pán predpovedal. Je slnko. Toto sa mi stalo asi päťkrát v živote. Zháňam stánok na povzbudenie, ale nič. Katastrofa, ako zakaždým. Jedno zatvorené, inde technická príčina a v jednom hrajú Rytmusa, tak nič. Idem kúpiť lístky na lanovku. Cena parádna, ale chlapci pekne pestro oblečený, ponúkajú celodenný za cenu jednej cesty hore. Samozrejme kupujem, aspoň sa rozcvičíme pred lyžovačkou vo voľnom teréne na nasledujúce dni. Z batohu mám už modriny a to je len začiatok. Nasadám na sedačkovú lanovku. Batoh ju pekne rozhojdal a hneď zapínam kameru a otáčam sa na Selaka. Viete, pre istotu, aby mi to kámoši verili... ale nič sa nekonalo. Slnko praží a Kamenná chata na obzore, dopotený som pekne a to sedím. Ubytovanie prebehlo v pohode, až na tu jedáleň, kde bol parádny vzduch, tak rýchlo na svah. So Selakom sa púšťame v pekných kreáciách dolu svahom, keď Selak zavelí že ho mám volať pán Selak. Je to aj nahraté, takže je to pravda potvrdená. Večer na chate parádna atmosféra.
Pán Selak a Kubo hrajú šach skríža. Pivko si dávam len ja, pán Selak, že alkohol neľúbi. Zrazu sa donesie pán so psom. Sadne si za stôl (za náš nie, pochopiteľne, keď hráme šach skríža). Stále sa mi zdá známy, ale neviem, vôbec neviem. Po tretej cigarke a pivku a stále nič.
Potom za jeden horec druhý horec a to už aj pán Selak dáva, poznávam Petra Valušiaka. Ticho šuškám pánovi Selakovi, že kto to je a on, že nevie, že či robí strechy... ale nie, to klamem. Fotku sme si nespravili, načo, však oči sú najlepší fotoaparát. Šach sa dohral, výsledok neznámy.
Krásne ráno, raňajky, dopravný servis na Kamienke z Fanrádia, zápchy nehlásia, tak hor sa na hrebeň pokiaľ prídu pestro oblečení fan ľudia. O tom, ako sa pekne prebehol hrebeň v krásnej inverzii, nemusím veľa písať, to ukážu fotky zúčastnených. Za najhorší a najnebezpečnejší považujem výstup na vrchol Kotliská a následný traverz smerom na Chabenec. Riťka pekne cvakala tých pár metrov v trojke lavínovej, hoci to je hrebeň. Ešteže zavolal vedúci a dodal odvahu, keď už teda nenalial... Pol litra hrušky a stále plná fľaša.
Bude to asi tým, že pijeme alkohol pána Selaka z dvojdecovej fľašky, z ktorej si ulievame už od Nitry. Vrchol parádny, fotky nádherné, predpoveď počasia mizerná, tak hor sa ďalej na Chabenec! Začína sa prevalovať hmla od spodku doliny... Príchod na Ďurkovú je v totálnej hmle. Chatár je slabučký preto, lebo Peter išiel opačným smerom ako my. Za jeden nechce a túžobne čaká a do doliny vyzerá na druhého chatára. Nakoniec sa vyčasilo, mraky prebehli a fotíme sa po nos v snehu.
Začínajú prvé vety opúšťania sa ako: uvidíme zajtra, ako bude, ak budem mať svalovicu, idem dolu do Predajnej, ak bude vonku tma, nejdem ďalej a podobne. Lenže to nehrozí a tak ideme pokojne spať. Mobil internet vyhlasuje fujavicu, tak volám Paťovi, Mirovi, Mačke, Lolovi, Tomovi a každý hovorí o nečase, vetre, snehu a konci sveta, ktorý vládne tam dolu. Noc na povale útulne je strašná. Spacák ma upotí viac ako na hrebeni cez deň. Ráno budík o pol 9 je strašne zavčasu, tak si ešte líham naspäť na matrac o dĺžke 180. Pán Selak, zbalený, kričí z jedálne, tak neraňajkujem a hneď hor sa na hrebeň pokiaľ je odvaha. Počasie na moje skúsenosti nádherné však vidieť na pekný kus.
Tlačíme sa naspäť na hrebeň a pravdupovediac, je to trápenie. Tento deň je náročný a tak šetrím sily a vôbec nejem. S názorom, že každé sústo v žalúdku vyčerpáva organizmus, som asi jediný v Nízkych Tatrách. Snehu navalené po uši, ale nefúka, nesneží a vidieť aj tam, kde by som radšej ani nevidel. Pár kotrmelcov, vytrasenie snehu a idem ďalej. Pán Selak púšťa za mnou. Ideme každý svojím tichom a zrazu Prašivá. No nie zrazu, lebo je už tma. Čelovky na tie dve hlavy a hor sa ju zlyžovať na Hiadeľské sedlo, kde sa naplánovala noc pekne vonku v snehu. O tom, že to bola lyžovačka snov, nie je ani pochýb.
Trvalo to viac ako z Everestu, objavil som nové súhvezdie Selak, ale nakoniec vedenie nad hlavou a pekný prístrešok s dierou v streche a nepodbitými podhľadmi. Dole sú opreté paličky, asi tu niekto je. Vybehnem na povalu, chlapík pekne pri čelovke a krásne strčený vo všetkom, čo má, číta knihu. Slušne sa opýtam, či sa nájde miesto pre pána Selaka a mňa. Keďže bola odpoveď kladná, celý natešený po trampotách typu HZS a GPS, vymetám sneh, aby som si mohol natiahnuť karimatku na miesto, ktoré som tak túžobne hľadal už kúsok za Prašivou. S Milanom si pripíjame konečne s hruškovicou, ktorú vláčim po celom hrebeni.
Pán Selak mu vyžerie všetko sušené ovocie, tak ja na oplátku 3 hodiny topím sneh a varím čaj pre troch pánov, ktorým je tu strašne dobre. Zima je parádna. Večer mi už bolo jasné, že Donovaly nedáme. Debata sa viedla poležiačky, lebo teplo ozaj nebolo. Zjedol som aspoň zamrznutý Plesnivec, aby sa nepovedalo, že som nič nejedol, pofajčil poslednú cigaretu a pekne pooblievaný hruškovicou som zaspal. Ráno staré známe úkony ako rozlámať zamrznuté gate, bundu, papučky, rukavice a krásne sa ale pol hodinu klepať v bližšie nešpecifikovanom tanci. Milan ide o dolinu ďalej, že tam má kamarátov, tak pekne leží ďalej. Tvrdí, že teraz, keď je v spacáku najlepšie, nikam nejde a že si ešte poleží. Pozerá nám autobus z obce Hiadeľ, do ktorej sme pripravení zlyžovať.
Rozlúčime sa s kamarátom Milanom a sľubujeme si, že spolu vypadneme aj v budúcnosti. Pri krásnom zjazde v poslednom dopade zlomím paličku. Ako som sa vyjadroval, asi viete.... Šok z opätovnej civilizácie sa najlepšie prečkáva v krčme a tak hľadáme kostol. V krčme si zajeme a podáme paprčky. Ja sa, samozrejme, zalievam pivom. Autobus ide až o dve hodiny, som rád... Zo sólo výletu sa pán bas a pán kontrabas vrátili šťastní až prešťastní. Veď počasie bolo parádne, hrebeň, žalúdok a chaty boli prázdne, tak čo si viac môže človek priať. Kamarátstvo sa potvrdilo a dokonca sa naviazalo aj nové, čomu som ozaj šťastný.

Kubo