Ukrajina zem zaľubená (7/2013)
Na stanici vystupujeme (edičná poznámka - Kubo vypadáva) okolo pol šiestej ráno. O príjemnom prežití noci v slovensko-ukrajinskej družbe by sa dali písať eseje, nebudeme sa o tom ale rozširovať, treba to zažiť.....1..... O zahnanie opice sa mi postarala cesta "maršrutkou" do 170 km vzdialenej Jasine, ktorá netrvala ani 8 hodín. S celkovým fantastickým časom dohadujeme poobede v centre u miestnych podnikavcov vývoz našich - cestou patrične poznačených - schránok do lyžiarskeho strediska Dragobrat. Konečne. Uaz - moje vysnívané vozidlo. Cesta na hrebeň Svidovca mala 15 km, ktoré by sme neradi absolvovali pešo. Dragobrat nás zaujal a hneď plánujeme návrat v zime s lyžami. Po výhľadoch sa poberáme do ďalšieho sedla, ktoré sa stane naším kamarátom na 1. noc. Stavanie stanu nám komplikuje silný vietor. Výber stanu z extrémnej rady sa teda osvedčil. My už len zaspávame počúvajúc svišťanie vetra. Z driemot nás však vytrhne dupot polodivých koní, ktoré sa na 22. hod. rútia domov a už očividne nestíhajú. Prečo sa ale prehnali pol metra od nášho stanu, nechápem. Nasledujúce ráno je krásne a pol metra od stanu sa teraz pasú ovce.......2..... Pastier odo mňa požaduje dve cigarety a jeho pes ma chce napadnúť. Varíme, balíme, ideme. Pred nami sa vinie nádherný hrebeň. Za cieľ považujeme vrch Tempa, vzdialený 8 hod. Celou cestou nás sprevádzajú úžasné výhľady, sem-tam stretneme polodivé kone a medzi nimi zamiešané partie divokých Čechov. Nakoniec táboríme až pod vrcholom Stohy. Je krásny spln....3.... Ležíme v tráve a vychutnávame si okolitú prírodu. Pripíjame si poslednou vodkou a hltom piva (edičná poznámka - 1 hlt = xkrát 3 dcl). Noc v neuveriteľnom letnom fujaku je opäť vystriedaná slnečným ránom....4.. Nepijeme, nevaríme, balíme, ideme. Má to aj následky: Mačka vykazuje známky nespokojnosti a dožaduje sa nedostatkových komodít. Asi hodinu pred dedinou Usť Čorna zjeme sušené mäso a vypijeme poslednú vodu. Situácia sa obrátila a pri šialenom zostupe nadávam ja. Vyhrážam sa, že kúpou buldozéru zrovnám okolité kopce s riekou, ku ktorej práve prichádzame a nevidíme žiaden most. Bude sa brodiť? Šľapeme v koryte proti prúdu, preskakujeme početné ostrovčeky, až nakoniec naskočíme na most, ktorý začína v polovici rieky a disponuje skokanským mostíkom. Deti sa tu šantia, plávajú v prúde, sušia si ponožky na malom ohníku a ochotne nám ukazujú cestu do centra obce. Celkom vyprahnutí zhadzujeme batohy na počudovanie až v 3. krčme, kde sa osviežime a nájdeme ubytovanie na 2 noci. Keďže bývame v centre, máme do každej krčmy blízko. A ako obvykle, najlepšia je pri kostole. Z terasy sledujeme príchod divokých Čechov. Tí dali prednosť ubytovaniu za dedinou: "Kempování je levnejší." Zvečerieva sa a na námestí je viac chleba ako domácich. Vôňa nás doviedla do pekárne. Čerstvý bochník, domáca zelenina, mäsové a mliečne výrobky nás tak ohúrili, že jeme do nemoty. ...5....Ďalší deň si opäť vychutnávame dedinu a cítime sa ako gurmáni. Dohodol som odvoz na Poloninu Krasnu. Po absolvovaní posledného nákupu balíme rýchlo batohy, aby sme ešte pred odchodom stihli obed. Na naše prekvapenie nie je 13, ale 14 hod. a šofér už steppuje pred krčmou. Myslel som si, že vývoz na Dragobrat bol pre Uaz takmer maximum. To, čo však zažívame teraz, sa snáď ani nedá popísať. V duchu ľutujeme partiu divokých Čechov, ktorí túto cestu preskákali po svojich. Každému odporúčame, aby si túto "uazovú" láskavosť zaplatil. Cesta po hrebeni je vyjazdená od veľkých nákladných Zilov. Zber čučoriedok je tu veľký biznis. Zily ovešané ľuďmi stretávame v každom druhom sedle. ....6....V porovnaní so Svidovcom je hrebeň Krásnej viac zvlnený a o to náročnejší na prechod. Stan rozkladáme dve sedlá pred plynovodom a ani netušíme, že nás ešte čaká čiperná noc. Ako obvykle, fúka silný, až búrlivý vietor. Pijeme, varíme, pijeme, ležíme. Zo salaša pod nami sa ozývajú zvony oviec. Debatujem s Mačkou, ktorá už spí. Lišak! Tento tvor ma atakuje čoraz častejšie. Nevenujem mu pozornosť, pokým neskočí všetkými štyrmi na zberačmi odhodenú fľašu. V polospánku rýchlo prerátavam vek , výšku, váhu a dochádza mi, že lišak to nebude. Psi na salaši havkajú ako o život. Bača s pastiermi robia hurhaj. Naštvaný vybehnem zo stanu a namiesto lišaka posielam svinským krokom preč medveďa. Po vcelku nevšednom zážitku (edičná poznámka - zvieracieho protagonistu spomínali nasledujúci deň v kyevských večerných správach) zaspávam našponovaný ako drôt. ....7.....Trošku hrebeňa a následný zostup do Koločavy tak nevyčerpáva. 300 m pred dedinou začína z ničoho jemne pršať. Mačka nadáva, prečo som si to vymodlil tu a nie v dedine. V priľahlej krčme nás vítajú domácou hruškovicou a ponúkajú aj ubytovanie za potokom. Po zložení batohov sa preženie pravá zakarpatská búrka. Spíme u učiteľa Juraja v letnej kuchyni.
2. deň smer Synevir. Obed si podávame v Četníckej stanici, kde aj dohadujeme odvoz na jazero Synevir. Lada 2105 upaľuje do kopcov a jám. ...8....Tam nás čaká jazierko, ktorého krásu však špatí silná príchuť komercie. Aj z tohto dôvodu sa tam dlho nezdržujeme a stopa za 20 hrivien využívame do Synevirskej Poľany. O najhoršie ubytovanie máme postarané. Štím na hnoj. Ráno šľapeme asfaltkou k medvedej rezervácii. Keď vidíme 380 kilového medveďa, Ďuriho, spomenieme si na Krásnu. Plateného stopa do Mizhiria s radosťou vítame. Hotel Smreková chata sa osvedčil a opäť sme gurmáni na cestách. Za takouto reštauráciou môže srdce Stredoeurópana zaplakať. Ráno nás prebúdza hudba z terasy a opäť, tak ako každý deň sa hádame, koľko je hodín. Po výdatnom obede sa presúvame na autobusovú stanicu. Transport do Mukačeva prebieha neuveriteľne rýchlo a o 3 hodiny sme na starej známej stanici. Ubytovanie v luxusnom hoteli na železničnej stanici nám môže každý závidieť. Staničného bežca si dávam hneď po príchode. Na večeri dopisujeme denník. Chystáme sa na večernú prechádzku rozhorúčeným mestom, keď sa v tme pred recepciou zvalím zo schodov. Prsty na ľavej ruke mám ako polcové trúbky. Neznesiteľná bolesť nás zaháňa na neďalekú pohotovosť, kde ma ošetria ľadom. ....9...Na stanici sa pokúšame prehodiť rezerváciu o deň skôr. Keďže to bolo vraj nemožné, nastupujeme do vlaku načierno. Tam si nás prehadzujú z vozňa do vozňa a tvária sa pri tom nespokojne. Našich vopred pripravených dvadsať eur však zaberie a už ležíme v moskovskom vagóne. Nápis Čierna nad Tisou nám pričarúva úsmevy na tvárach. 700 kilometrový presun k doktorovi bol nevšedný zážitkom. Konečne sedíme s kamarátmi u vytúženého Fischera. Ďalší sled udalostí si viete živo predstaviť.
Všetkých zdravia Mačka a Kubo
Prvosplav Nitrice/Belanky (4/2013)
Konečne je ako-taká jar, ktorá mešká už minimálne dva týždne.
Ako správny vodák pozerám po každom potoku, ktorý tečie. Keď už zrazu zazriem vodu v pivnici, viem, že náš čas sa už blíži. Ako každý rok aj tento si hovorím, že si to nenechám újsť a malé riečky splavím. Samozrejme, sa k môjmu názoru hlásia aj ostatní oblastní vodáci a tak spriadame plány. Preventívne si splavíme Drik pri veľkej vode už tretieho marca, aby sme si pripomenuli základne pohyby ako dopredu, dozadu, k sebe, od seba a, samozrejme, do seba. Prichádza dvojtýždňová zima a tak sa všetko odkladá na dobu, ktorá však prišla veľmi rýchlo. Konečne balíme veci na prvosplav riečky, ktorá si krásne tečie v peknom koryte s množstvom perejí, hatí a v neposlednom rade nepriehľadných zákrut, za ktorými sa, samozrejme, nachádza prekvapenie, ktoré nie je vôbec počuť. Keďže sa v Solčanoch za posledný čas vyskytlo dosť nových lodí, tak sa okrem jednej posádky všetci hrnieme do lodí sólo, aby sme to nemohli zvaliť na háčika alebo nebodaj na kormidlo. Ján Š. & Andrej to risknú. Idú spolu do lode. V osádke jeden kajak, štyri Palavy a plast sadáme do povozov, ktoré nás zanesú hore.
Lode nafúkané, 25 litrové bandasky namiesto háčika naplnené po okraj, teplo vôbec nie je a neoprén, aj keď iba krátky, má jedine Miro, ktorý už sedí v kajaku a čaká, pokiaľ sa nalodíme. Tak teda naskáčeme do zvyšných piatich lodí. Estráda sa začína! Po prvom kilometri máme za sebou tri alebo štyri krásne hate, v ktorých mi miznú kamaráti a ja len tajne dúfam, že sa neprepadli až do pekla. Rozpádlujem, poriadne sa zapriem, oči dupkom a púšťam skok, ktorý má pekne cez meter a čuduj sa svete, zabalák pod ním krásne prejdem bez zaliatia. Hneď otáčam hlavu na Mira, ktorý ide posledný a stará sa o našu bezpečnosť. Pekne ho zaleje, ale úsmev na jeho tvári mi dáva najavo, že je všetko v poriadku a tak svištím ďalej okolo predchádzajúcich posádok, ktoré sú pri brehu a vylievajú lode. Len môj brat sa na mňa pozerá ako na zjavenie, krúti hlavou, rozhadzuje rukami, prečo ma nezalialo. Nuž, pevná loď má v skokoch sem-tam aj výhodu. Chcem zastaviť ale päť metrovú loď na päť metrovej riečke, ale tú len tak nezastavíš. Pribŕžďam, koľko to ide. Konečne sú za mnou, tak pokračujeme v krásnom svižnom tempe, v ktorom zapáliť si cigaretu, vyžaduje určitý kumšt v podobe pádla pod pazuchou a s podobnými tanečnými kreáciami, ktoré, našťastie, my fajčiari ovladáme dokonale. Prichádza prvé, trošku nebezpečné miesto, kde radšej zastavujeme. Situácia sa obzrie, mávne sa rukou a postupne púšťame haťku, za ktorou to trošku ťahá naspäť. Je to miesto, pre ktoré platí: kto prv príde, ten prv mele. Brat pripraví hádzačku, ja HD video. Tešíme sa na prejazd prvých odvážlivcov a to posádka Ján Š & Andrej. Kúpanie sa nekoná, parádny vracák na ľavej strane netrafila ani jedna posádka. Keďže som nedokázal zastaviť, valím si to ďalej ako prvý, keď tu zrazu voda spomalí. Hukot je parádny, tak prirážam a idem to obzrieť. Posádkam za mnou ukazujem X a všetci sa tešia, že niečo bude.
Vlna, akú som videl iba na raftových riekach, sa na mňa usmieva. Príde Majo. Hovorí, že ľavou to pôjde v pohode a kúpanie sa tu v jeho pohľade odkladá, ale že pôjde posledný a nikomu to nemám hovoriť. Smeje sa, pozerá, fotí sa pri nej a teší sa, ako im vraj putec preblafne.
A už je tu Miro, Lolo, Ján Š. & Andrej, Peťo. Majkulátor sadá do lode. S prehľadom púšťa ľavú stranu a tak to idem skúsiť aj ja. Horko-ťažko po jeho vzore na Palave skúšam podobné, čo sa mi však na plaste až tak nedarí a kúpaniu sa vyhnem len o vlas. Najnebezpečnejšiu hať, ktorú sme na Veľkonočný pondelok obzerali z brehu, púšťame bez zastavenia, ako prikazuje bezpečnosť na vode. Voda síce klesla, ale vývarisko to je pekné. Našťastie jazyk všetci trafia. Koryto sa ešte zúži. Tu cigareta nepripadá do úvahy, aspoň pre mňa. Nie je na ňu čas, respektíve, čas si ju zapáliť. Stromy, ktoré popri koryte neboli, zrazu sú. Prichádza staré koryto, o ktorom nikto z nás nevie. Začalo sa pekným závalom. Našťastie to banda rozláme a hor sa do toho. Zákruta, zákruta, ešte jedna a už neviem, kde je sever. Peťo si pekne pribŕžďa. Ten konvoj lodí, v ktorých má každý dosť roboty, sa zhlukuje do klbka. Dostávam sa do situácie, v ktorej nie je veľa miesta na napredovanie. Strácam pádlo, ktoré mi skoro vybilo môj, už z mladosti vybitý, predný zub. Loď karujem, alebo sa snažím karovať spomínaním všetkých svätých, pohlavných orgánov a Mira, ktorého prosím aby mi na kajaku zachránil a podal pádlo. Keď ho nekonečne pre mňa, ale inak veľmi rýchlo chytí, tak mu sľubujem malé pivo. Oči vytreští! Hovorí, že za to mu to nestojí a nechce mi ho dať. Fúúúú, staré neprezané koryto je u konca. Pár valčekov, bočných valčekov, malých perejí, krásneho slnka a už aj tepla nás rozosmeje. Nastáva pekný olej, ktorý je cez leto na Driku neuveriteľný prúd, až do Bielic po MVE. Tu sa naše cesty rozdvojujú. Majo a Peťo idú domov. Ostatná banda vyťahaných vodákov pokračuje ževraj až do Solčian a to už v rieke Drik. Konečne sa nám plní sen. Nitrica sa vlieva do Driku a my sedíme v lodiach!
Krásny pocit, ktorý nás vtrhne peknou silou. Drik si tečie ozaj svižne. Podopíjame, čo je na skladoch, pofajčíme cigarku, ale hlavne už nepádlujeme. Lode karujeme len v sebaobrane, strachu pred nabalením, lebo v neposlednom rade sa nám kúpať nechce. Bošany sa blížia. Dohoda znivočených vodákov o ukončení prvosplavu sa plní ohromnou rýchlosťou. Pravdepodobne má na tom účasť aj krčma, pri ktorej končíme hladní a smädní, ale plní zážitkov z pekného dňa so super partiou, inak nazývanou aj Oblastnými vodármi Driku.
Pivko pivko míňa, až sa mi zdá, že už prítomné manželky a priateľky majú radosť podobne tak veľkú ako my. Však bodaj by nemali! Splavili sme Nitricu až do Bošian. Plne zdraví bez ujmy na zdraví. Rituál sfukovania lodí sprevádza plač ako za každým. Nevadí, práveže neviem, či to nie je náhodou plač šťastia z krásneho zážitku so SUPER partiou.
Ahóóóóóóój!
Kubo
Dvaja basisti na výlete (4/2013)
Články, ktoré sú na nete, poznáte skoro všetci, čo teraz čítate tento.
Začínajú sa: volal som Jožovi, Erikovi, Mirovi, tomu a tomu, ale nejdú
nikam. Potom opis ich povinností a nemožnosti utiecť z domu. Lenže ono
to nie je celkom tak zakaždým. Už ste sa niekedy modlili, aby vám nikto
nevolal? Ja tentokrát áno. Naplánoval som si prechod Nízkych Tatier sólo
na lyžiach. Konečne, po dovŕšení výpovede v robote, po opustení inej
republiky, som konečne doma. Obehnem všetky krčmy, aj keď sa priznávam,
trvalo to tri dni a konce si veľmi nepamätám, šípim, že moje Tatry sa
blížia. Toho razu, ozaj na parádu, nikto nechce ísť. Možno to je tým, že
predpoveď počasia je viac ako na figu a ani na stránkach HZS nepíšu nič
iné, ako zvýšené lavínové nebezpečenstvo a neodporúčajú pohyb vo
vysokohorskom teréne. Hovorím si, že to je pri mojich výletoch úplne
normálne, tak nie je dôvod na paniku. Natešený zapíjam radosť Fišerovou
rezanou dvanástkou, keď tu zrazu svitlo pred očami. Selak mi
prízvukoval, že až niekam pôjdem, mám ho určite aspoň pol dňa dopredu
upozorniť. Hneď mi sklesol úsmev. Dozvedieť sa zrazu, že nepôjdem sám,
je strašné zistenie. V alkoholickom opojení volám Selakovi a tajne
dúfam, že má ešte robotu na streche. Miro pozerá a hovorí že nie je
August, ale Január a na strechách sa už nepracuje pekne dlho. Aj tak
bolo, ešte som ani nepovedal kde a ako a že ide, že čaká len na to, kedy
niekto zavolá. Odchod sme posunuli o jeden deň, lebo predsa mal robotu,
ktorú musel dokonať, ale nevadí. No paráda, myslím si, ale dané veci sú
dané a tak aj nakoniec velice, ba až prevelice rád balím batoh. No
najprv skúšam 35+, nedá sa, potom 55 litrový a povešiam polovicu vecí
von na batoh. Nič moc... Áááá moja pekná sladká 80 litrová Patagónia, no
nazdar, hovorím jej a začnem nohou v batohu ubíjať spacák a ostané veci
na spanie, aj keby som mal zips roztrhať. Ždarák, spacák, karimatka,
varič a podobné veci a zrazu je batôžtek plný. Ozaj vyzerá ako batôžtek
ale pre slona, a nie pre úbohého chlapíka ako som ja. Už cítim prvé
bolesti a to som ešte doma. Mačky a cepín pripínam na batoh a teším sa,
ako zase potrhám babám legíny v autobuse. Miroslav príde ráno skôr ako
presne, vyzdvihneme Selaka a prášime na autobus do Nitry.
Miro krúti volantom až strach a mne je pekne zle. Asi mám cestovnú
horúčku... Brezno. Ťahaj von Selak! Šak sme tu. Popozerám sa po Hrone,
ktorý cez leto splavujem s partiou a prášim do trafiky kúpiť aspoň 5
balíkov cigariet. Katastrofálna polievka v staničnom bistre mi vôbec
nepomohla, ale pivko zachránilo situáciu.
Autobus na Srdiečko ide ale hodinu a konečne sme von z tohto zdĺhavého
opisu nepodstatných vecí. Počasie je presne naopak, ako pán predpovedal.
Je slnko. Toto sa mi stalo asi päťkrát v živote. Zháňam stánok na
povzbudenie, ale nič. Katastrofa, ako zakaždým. Jedno zatvorené, inde
technická príčina a v jednom hrajú Rytmusa, tak nič. Idem kúpiť lístky
na lanovku. Cena parádna, ale chlapci pekne pestro oblečený, ponúkajú
celodenný za cenu jednej cesty hore. Samozrejme kupujem, aspoň sa
rozcvičíme pred lyžovačkou vo voľnom teréne na nasledujúce dni. Z batohu
mám už modriny a to je len začiatok. Nasadám na sedačkovú lanovku.
Batoh ju pekne rozhojdal a hneď zapínam kameru a otáčam sa na Selaka.
Viete, pre istotu, aby mi to kámoši verili... ale nič sa nekonalo. Slnko
praží a Kamenná chata na obzore, dopotený som pekne a to sedím.
Ubytovanie prebehlo v pohode, až na tu jedáleň, kde bol parádny vzduch,
tak rýchlo na svah. So Selakom sa púšťame v pekných kreáciách dolu
svahom, keď Selak zavelí že ho mám volať pán Selak. Je to aj nahraté,
takže je to pravda potvrdená. Večer na chate parádna atmosféra.
Pán Selak a Kubo hrajú šach skríža. Pivko si dávam len ja, pán Selak, že
alkohol neľúbi. Zrazu sa donesie pán so psom. Sadne si za stôl (za náš
nie, pochopiteľne, keď hráme šach skríža). Stále sa mi zdá známy, ale
neviem, vôbec neviem. Po tretej cigarke a pivku a stále nič.
Potom za jeden horec druhý horec a to už aj pán Selak dáva, poznávam
Petra Valušiaka. Ticho šuškám pánovi Selakovi, že kto to je a on, že
nevie, že či robí strechy... ale nie, to klamem. Fotku sme si
nespravili, načo, však oči sú najlepší fotoaparát. Šach sa dohral,
výsledok neznámy.
Krásne ráno, raňajky, dopravný servis na Kamienke z Fanrádia, zápchy
nehlásia, tak hor sa na hrebeň pokiaľ prídu pestro oblečení fan ľudia. O
tom, ako sa pekne prebehol hrebeň v krásnej inverzii, nemusím veľa
písať, to ukážu fotky zúčastnených. Za najhorší a najnebezpečnejší
považujem výstup na vrchol Kotliská a následný traverz smerom na
Chabenec. Riťka pekne cvakala tých pár metrov v trojke lavínovej, hoci
to je hrebeň. Ešteže zavolal vedúci a dodal odvahu, keď už teda
nenalial... Pol litra hrušky a stále plná fľaša.
Bude to asi tým, že pijeme alkohol pána Selaka z dvojdecovej fľašky, z
ktorej si ulievame už od Nitry. Vrchol parádny, fotky nádherné,
predpoveď počasia mizerná, tak hor sa ďalej na Chabenec! Začína sa
prevalovať hmla od spodku doliny... Príchod na Ďurkovú je v totálnej
hmle. Chatár je slabučký preto, lebo Peter išiel opačným smerom ako my.
Za jeden nechce a túžobne čaká a do doliny vyzerá na druhého chatára.
Nakoniec sa vyčasilo, mraky prebehli a fotíme sa po nos v snehu.
Začínajú prvé vety opúšťania sa ako: uvidíme zajtra, ako bude, ak budem
mať svalovicu, idem dolu do Predajnej, ak bude vonku tma, nejdem ďalej a
podobne. Lenže to nehrozí a tak ideme pokojne spať. Mobil internet
vyhlasuje fujavicu, tak volám Paťovi, Mirovi, Mačke, Lolovi, Tomovi a
každý hovorí o nečase, vetre, snehu a konci sveta, ktorý vládne tam
dolu. Noc na povale útulne je strašná. Spacák ma upotí viac ako na
hrebeni cez deň. Ráno budík o pol 9 je strašne zavčasu, tak si ešte
líham naspäť na matrac o dĺžke 180. Pán Selak, zbalený, kričí z jedálne,
tak neraňajkujem a hneď hor sa na hrebeň pokiaľ je odvaha. Počasie na
moje skúsenosti nádherné však vidieť na pekný kus.
Tlačíme sa naspäť na hrebeň a pravdupovediac, je to trápenie. Tento deň
je náročný a tak šetrím sily a vôbec nejem. S názorom, že každé sústo v
žalúdku vyčerpáva organizmus, som asi jediný v Nízkych Tatrách. Snehu
navalené po uši, ale nefúka, nesneží a vidieť aj tam, kde by som radšej
ani nevidel. Pár kotrmelcov, vytrasenie snehu a idem ďalej. Pán Selak
púšťa za mnou. Ideme každý svojím tichom a zrazu Prašivá. No nie zrazu,
lebo je už tma. Čelovky na tie dve hlavy a hor sa ju zlyžovať na
Hiadeľské sedlo, kde sa naplánovala noc pekne vonku v snehu. O tom, že
to bola lyžovačka snov, nie je ani pochýb.
Trvalo to viac ako z Everestu, objavil som nové súhvezdie Selak, ale
nakoniec vedenie nad hlavou a pekný prístrešok s dierou v streche a
nepodbitými podhľadmi. Dole sú opreté paličky, asi tu niekto je.
Vybehnem na povalu, chlapík pekne pri čelovke a krásne strčený vo
všetkom, čo má, číta knihu. Slušne sa opýtam, či sa nájde miesto pre
pána Selaka a mňa. Keďže bola odpoveď kladná, celý natešený po
trampotách typu HZS a GPS, vymetám sneh, aby som si mohol natiahnuť
karimatku na miesto, ktoré som tak túžobne hľadal už kúsok za Prašivou. S
Milanom si pripíjame konečne s hruškovicou, ktorú vláčim po celom
hrebeni.
Pán Selak mu vyžerie všetko sušené ovocie, tak ja na oplátku 3 hodiny
topím sneh a varím čaj pre troch pánov, ktorým je tu strašne dobre. Zima
je parádna. Večer mi už bolo jasné, že Donovaly nedáme. Debata sa
viedla poležiačky, lebo teplo ozaj nebolo. Zjedol som aspoň zamrznutý
Plesnivec, aby sa nepovedalo, že som nič nejedol, pofajčil poslednú
cigaretu a pekne pooblievaný hruškovicou som zaspal. Ráno staré známe
úkony ako rozlámať zamrznuté gate, bundu, papučky, rukavice a krásne sa
ale pol hodinu klepať v bližšie nešpecifikovanom tanci. Milan ide o
dolinu ďalej, že tam má kamarátov, tak pekne leží ďalej. Tvrdí, že
teraz, keď je v spacáku najlepšie, nikam nejde a že si ešte poleží.
Pozerá nám autobus z obce Hiadeľ, do ktorej sme pripravení zlyžovať.
Rozlúčime sa s kamarátom Milanom a sľubujeme si, že spolu vypadneme aj v
budúcnosti. Pri krásnom zjazde v poslednom dopade zlomím paličku. Ako
som sa vyjadroval, asi viete.... Šok z opätovnej civilizácie sa
najlepšie prečkáva v krčme a tak hľadáme kostol. V krčme si zajeme a
podáme paprčky. Ja sa, samozrejme, zalievam pivom. Autobus ide až o dve
hodiny, som rád... Zo sólo výletu sa pán bas a pán kontrabas vrátili
šťastní až prešťastní. Veď počasie bolo parádne, hrebeň, žalúdok a chaty
boli prázdne, tak čo si viac môže človek priať. Kamarátstvo sa
potvrdilo a dokonca sa naviazalo aj nové, čomu som ozaj šťastný.
Kubo